Športové aktuality
9 min. čítania

Hokejová tragédia nad Lamanšským kanálom zahalená rúškom tajomstva

Profile picture for user Pasuth
Peter
Pašuth
Ladislav Troják a ďalší reprezentanti v novembri 1948 v Paríži.
Foto
Slovenské olympijské a športové múzeum

Pred 75 rokmi a aj dlho potom sa veľa diskutovalo o udalosti nad kanálom La Manche. Niekde v studených vodách zahynulo 8. novembra 1948 šesť hokejistov, medzi nimi aj prvý slovenský hokejový majster sveta a jedna z najväčších postáv slovenského hokeja Ladislav Troják. Vtedajší komunistický režim v Československu však dlho hovoril o emigrácii šestice hokejistov, nie o tragédii. Nehoda je dodnes zahalená rúškom tajomstva.

O príčinách havárie z 8. novembra 1948 je dnes už len možné špekulovať. Zapríčiniť ju mohli zlé počasie, prílišné sebavedomie pilota a následná strata orientácie, preťaženie lietadla či zlyhanie prístrojov. Trosky lietadla smerujúceho z Paríža do Londýna sa nikdy nenašli.

Dlho, veľmi dlho po udalosti vydali studené vody v Lamanšskom prielive dve obete katastrofy. Jednu identifikovali ako Reného de Narbonneho, kapitána lietadla, ktoré od pondelka 8. novembra 1948 od 17.39 h na žiadnu výzvu už nereagovalo...

Časť reprezentačného tímu Československa bola v čase havárie už v Londýne a bez šiestich kamarátov, netušiac o tom, čo sa im stalo, odohrala exhibičný duel s víťazným koncom (5:3) s domácim výberom.

Ladislav Troják mal absolvovať rozlúčkový zájazd

Československá hokejová reprezentácia bola v roku 1948 najlepším tímom v Európe. Na zimných olympijských hrách v St. Moritzi skončila s rovnakým počtom bodom len vďaka horšiemu skóre druhá za Kanadou. Hrala síce ofenzívnejšie ako javorové listy, ale dostala viac gólov. O zápasy s Československom bol vo svete záujem. V rámci propagácie hokeja pozvali reprezentáciu v úvode sezóny 1948/49 aj na sériu šiestich stretnutí na Britských ostrovoch. Najlepší domáci tím LTC Praha zasa pozvali na súboj do Paríža. Funkcionári spojili obe udalosti do jedného zájazdu, keďže hráči LTC tvorili základ reprezentácie.

Za klub i reprezentáciu nastupoval aj Ladislav Troják a bol ich veľkou oporou. Rodák z Košíc (narodený 15. júna 1914) sa ako prvý Slovák presadil v reprezentačnom drese, v roku 1947 sa stal aj majstrom sveta a o rok neskôr získal olympijské striebro. Na Britských ostrovoch sa chcel rozlúčiť s reprezentačným dresom.

„Pred odletom sa dohodol s poľským zväzom, po návrate mal odísť do Varšavy a tam trénovať,“ spomínala si pri otvorení košickej Steel arény Jolana Štempeľová, Trojákova neter.

Ladislav Troják sa narodil 15. júna 1914 v Košiciach. Bol spoločne s bežcom na lyžiach Lukášom Michalákom vôbec prvým Slovákom, ktorý štartoval na zimných olympijských hrách – v Garmisch-Partenkirchene v roku 1936, kde družstvo ČSR obsadilo 4. miesto. O dvanásť rokov neskôr na ZOH v St. Moritzi bol členom strieborného tímu ČSR. V roku 1947 sa na MS v Prahe ako prvý Slovák radoval z titulu majstra sveta. V 75 medzištátnych zápasoch zaznamenal 37 gólov. V novembri 1948 sa stalo vedno s ďalšími piatimi hokejistami obeťou leteckého nešťastia nad kanálom La Manche. V roku 2002 ho zaradili do Siene slávy slovenského hokeja a počas MS ho uvedú aj do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF).

Upodozrievanie a problémy s vízami

Hokejisti Augustin Bubník, Ladislav Troják a Bohumil Modrý na poslednej spoločnej fotografii z Paríža zo 7. novembra 1948.
Hokejisti Augustin Bubník, Ladislav Troják a Bohumil Modrý na poslednej spoločnej fotografii z Paríža zo 7. novembra 1948.
Foto
Slovenské olympijské a športové múzeum

Zájazd do západnej Európy sa konal v čase nastupujúceho komunizmu a po februárových udalostiach 1948. V Československu štátne orgány podozrievali každého, kto chcel cestovať na západ. Bývalá Štátna bezpečnosť sa domnievala, že niekto z tímu emigruje a zvažovalo aj zákaz výjazdu. Hokejistom zadržala načas pasy, preto im nestihli vybaviť potrebné britské víza.

Už pred odletom do Paríža na pražskom letisku tréner Antonín Vodička poznamenal: „Určite sa niečo stane. Najlepšie by snáď bolo zostať doma.“

S tímom napokon do Paríža pre obmedzenú kapacitu lietadla a naliehavú cestu jedného z vysokých štátnych predstaviteľov na zasadnutie UNESCO do Paríža necestovali náhradníci. Brankár Zdeněk Jarkovský a obranca Zdeněk Švarc pricestovali do Paríža až 7. novembra.

LTC odohral 6. novembra súboj proti Racingu Paríž (4:3), za ktorý nastúpili viacerí Kanaďania. Pôvodne mali byť hokejisti vo francúzskej metropole do 8. novembra a spoločne odletieť do Londýna.

Francúzski organizátori však pozmenili itinerár cesty pre vyťaženosť letov. Časť reprezentácie musela odletieť v nedeľu 7. novembra a vo Francúzsku zostala len štvorica tých, ktorí čakali na vydanie vstupných víz, a s nimi aj dvaja náhradníci. V pondelok 8. novembra 1948 dostali britské víza Ladislav Troják, Vilibald Šťovík, Karel Stibor a Miloslav Pokorný a spoločne s Jarkovským a Švarcom sa chceli vydať do Londýna. Osud šiestich hokejistov sa začal napĺňať...

Štrajk i nepríjemné počasie

Nielen dnes, ale aj v minulosti sa vo Francúzsku veľa štrajkovalo. Jeden z veľkých štrajkov sa konal 8. novembra 1948. Vstúpili doň zamestnanci verejnej dopravy i zamestnanci leteckej spoločnosti Air France.

Hokejisti spolu s organizátormi zájazdu preto hľadali novú alternatívu, ako sa rýchlo presunúť z Paríža do Londýna, aby stihli prvý zápas. Namiesto Air France ponúklo alternatívu malé lietadlo dvojmotorové lietadlo Beechcraft s identifikačným označením F-BGAF súkromnej spoločnosti Mercure. Jej zakladateľom, majiteľom i šéfpilotom bol René de Narbonne. Skúsený špičkový letec, ktorý počas druhej svetovej vojny pôsobil v anglických leteckých silách RAF.

Odborníci let neodporúčali. Už predpoludním bola nad Lamanšským kanálom hustá hmla. Neskôr pribudli silné búrky. „Hmla bola taká hustá, že sme z Paríža ďalšie štyri dni nepustili do Londýna žiadne lietadlo Air France,“ priznal pre dobovú tlač hovorca letiska Orly Eugen Hames. Vtedajšie lietadlá boli menšie a ľahšie ako dnešné, citlivejšie aj na nepriazeň počasia.

Skupina hokejistov, ktorej velil Ladislav Troják, sa chcela za každú cenu dostať do Londýna. Na letisku Le Bourget naložili do Beechcraftu 18 svoju batožinu i hokejový výstroj. De Narbonne chvíľu váhal, či s touto váhou vôbec vzlietnuť. Napokon sa rozhodol, že sa vydá na let. Počas vojny lietal s vojakmi aj v náročnejších podmienkach a lietadlá boli aj viac preťažené.

O 16.28 h nabrali hokejisti s dvojhodinovým meškaním smer Londýn. Na palube lietadla bolo celkom osem osôb. Rádiotelegrafista prijímal prvé pokyny zo zeme. Po štarte sa Beachcraft napriek pokynom dispečera z veže odklonil z daného kurzu a vydal sa smerom na Cherbourg. Zrejme sa chcel vyhnúť najhustejšej hmle.

„Pilot Narbonne bol síce výborný letec, no často nedbal na prísne navigačné pravidlá. Bol až príliš sebavedomý. Kurzom na Cherbourg nezvolil dobrú cestu a najväčšiu chybu urobil v tom, že sa nevrátil. Zrejme chcel doletieť do Londýna za každú cenu, veď paliva mal na šesť hodín letu,“ vyslovil špekuláciu Hames.

Let z Paríža do Londýna trval v tom čase približne deväťdesiat minút. Posledné informácie o lietadle prišli asi hodinu po odlete, stroj sa nachádzal niekde medzi mestami Rouen a Evreaux. O 17.39 h sa pilot ozval riadiacej veži naposledy. Za chvíľu sa stratil z radarov.

Čo sa dialo potom, je len veľmi ťažké povedať. Špekuluje sa, či sa pilot nerozhodol pre návrat do Paríža, pričom vo vzduchu v hmle stratil orientáciu. Vraj okolo šiestej večer zachytila hlásenie pilota stanica v Orleanse. Ďalší svedkovia zasa tvrdili, že nad pobrežím Anglicka počuli malé lietadlo pravdepodobne hľadajúce miesto na núdzové pristátie.

V tých časoch prichádzalo k nehodám zavineným stratou orientácie pomerne často, navigácia nebola práve najlepšia a prístroje v zlom počasí často zlyhávali.

Kondolencie namiesto blahoželaní

V Londýne sa už v čase letu začal prvý zo šiestich plánovaných zápasov, na ktorý československá reprezentácia nastúpila len s ôsmimi hráčmi.

„Dvaja vedúci výpravy išli na letisko čakať na šiestich hráčov, ktorých mali po prílete rýchlo priviezť na štadión. Bolo nám divné, že po prvej tretine aj súper začal hrať len s ôsmimi hokejistami. Po zápase, ktorý sme vyhrali 5:3, prišiel jeden z Angličanov ku mne a namiesto blahoželania mi prejavil sústrasť. Keď na mne videl, že nechápem, o čo ide, tak mi povedal, že miestny hlásateľ oznámil: vraj lietadlo so šiestimi našimi spoluhráčmi cestou z Paríža  havarovalo,“ spomínal si pred rokmi v rozhovore pre Lidové noviny vtedajší reprezentant Augustín Bubník.

Po nezvestných pasažieroch bolo okamžite po tom, ako lietadlo nedoletelo v určenom čase do Londýna a žiadne z letísk nepotvrdilo jeho prípadné núdzové pristátie, vyhlásené pátranie. Zapojili sa doň britské vojenské a na francúzskej strane kanálu La Manche aj francúzske pozorovacie lietadlá. Britská admiralita navyše vyslala do prieplavu dvadsať hliadkovacích člnov.

„Bolo to hrozné. Celú noc po tej strašnej správe sme presedeli v hoteli čakajúc na správu, že lietadlo sa napokon predsa len niekde vynorilo z hustej hmly. Na tretí deň sme turné ukončili, keďže náš hokejový zväz zostávajúcich päť duelov odriekol, a vrátili sa do Prahy. Letiac ponad La Manche sme z okienok pozerali, či na jeho hladine nezbadáme čosi, čo by mohlo súvisieť s prípadnou tragédiou,“ rozprával Bubník.

Pátranie bolo napriek veľkému úsiliu bezvýsledné. Francúzi za pravdepodobné miesto havárie určili oblasti v okolí mesta Dieppe.

Perzekúcia Trojákovej rodiny

Ladislav Troják
Ladislav Troják.
Foto
Slovenské olympijské a športové múzeum

Pár dní nato začali kolovať „zaručené“ informácie, že Troják a spol. sú v Severnej Amerike. Na tieto výmysly o emigrácii reagoval z Kanady bývalý reprezentačný tréner Matej Buckna: „Bol by som rád, ak by som mohol potvrdiť, že žijú, ale nemôžem...“

Pre Trojákovu rodinu sa začali ťažké časy. Komunisti neverili, že hokejisti havarovali, boli presvedčení o ich emigrácii. Manželku Leu i dcéru Janu a ich byt vo dne v noci strážila Štátna bezpečnosť. Keďže manželka mala dlho problém zamestnať sa, musela predať manželove medaily i motocykel Jawa, ktorú dostal ako odmenu za striebro na ZOH 1948. S rodinou zachádzali ako s nepriateľmi režimu a musela sa nútene vysťahovať z Prahy. Odškodnili ju až v roku 1953.

Hokejová reprezentácia aj bez piatich majstrov sveta 1947 a strieborných medailistov zo ZOH 1948 vyhrala v roku 1949 majstrovstvá sveta vo Švédsku. Jedenásti hráči potom namiesto cesty do Londýna, kde mali obhajovať zlato, putovali v marci 1950 do väzenia. Komunistický režim ich vo vykonštruovanom procese za údajnú špionáž a vlastizradu odsúdil na nepodmienečné tresty od ôsmich mesiacov až po pätnásť rokov.

Podujatia a športovci
paris
Ukazsa2024 Pankova

Súvisiace

Do olympijských hier v Paríži zostáva

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri MOV